Význam slova "kto" v Krátkom slovníku slovenského jazyka

kto koho komu koho o kom kým zám. opyt.

1. expr. i ktože vyj. otázku vzťahujúcu sa na osobu: k. je to? o kom to hovoríš? komuže dáme, ak nie deťom?

2. expr. má citový význ. (vo zvol. vetách): aha, k. nám chce rozkazovať!

3. uvádza vzťaž. vedľ. vetu podmetovú, predmetovú a prívlastkovú (často súvzťažné ten k., k. – ten): iba ten to pochopí, kto to sám zažil;
uvidíme, k. mal pravdu;
ten, komu som to požičal

4. v spoj. so slovesom mať al. byť a inf. vyj. (ne)schopnosť realizovať dej: má mu k. pomôcť;
niet sa na koho spoľahnúť

5. má význ. neurč. zám., niekto: najtuhšia zima, akú k. pamätá

6. i ktože expr. má význ. vymedz. zám., nikto (vo zvolaniach, v reč. otázkach): kto(že) to kedy videl!? k. by chcel tvrdiť opak?

● k. z koho bezohľadné súperenie;
myslí si o sebe – k. som, čo som je namyslený;
komu česť, tomu česť

ktokoľvek kohokoľvek zám. neurč.

1. hoc(i)kto (význ. 1, 2), každý: môže prísť k. z vás;
nevezme si kohokoľvek

2. uvádza vzťaž. vedľ. vetu, najmä podmetovú; každý, kto: k. zistí niečo podozrivé, musí to hlásiť

ktorý zám. opyt.

1. expr. i ktorýže vyj. otázku zacielenú na osobu al. vec ako na jednu z viacerých: k. (že) z nich je tvoj kolega? k. bývate najbližšie? k-m vlakom pôjdeš? v k-é dni sa (ne)úraduje? expr. k. somár to urobil? kto?

2. expr. má citový ukaz. význ. (vo zvol. vetách): pozrite, k-ú si vybral!

3. uvádza vzťaž. vedľ. vetu prívlastkovú, predmetovú, podmetovú (často súvzťažné k. ten, taký – k.): kniha, k-ú mám najradšej;
k. pes breše, (ten) nehryzie;
podľahli aj takí, k-í mali byť vzorom;
potme nebolo vidieť, k-í sú naši a k-í nie

4. uvádza nepravú vzťaž. vetu: zarobí veľa peňazí, k-é aj chytro minie, vhodnejšie ... a tie aj chytro minie, a chytro ich aj minie

5. má význ. neurč. zám., niektorý: ak k. z vás len mukne, dostane;
posadali si, k. na lavicu, k. na zem

6. i ktorýže v reč. otázkach má vymedz. význ.: k. národ sa môže pochváliť niečím podobným? ani jeden

ktorýkoľvek ktoréhokoľvek zám. neurč. hoc(i)ktorý: vyber si kartu, k-úkoľvek

ktorýsi ktoréhosi zám. neurč. niektorý, daktorý, voľaktorý (so zdôraznením neurčitosti, nejasnosti): k. filozof povedal ...;
v k. deň sme sa stretli

ktosi kohosi zám. neurč. niekto, dakto, voľakto (so zdôraznením neurčitosti, nejasnosti): k. klope;
kohosi odváža sanitka

ktovie, ktohovie, expr. i ktoževie, ktožehovie

I. vetná prísl. vyj. pochybnosť, uvažovanie, nevie sa, nevedno, bohvie: k., či príde;
nie je to iba zámienka? – k.

II. čast. expr. je súčasťou neurč. zám. k. kto, k. ktorý, k. kde, k. kade, k. odkiaľ, k. prečo, k. koľko ap. (pís. i dovedna ktoviekto, ktoviektorý ...), kt. vyj. neurčitosť, neistotu, nevedno, bohvie: mohol vidieť k. koho, celé dni blúdi k. kade, nezarobí k. koľko, prišiel nečakane k. odkiaľ

ktovieako zám. neurč. príslov. hovor. expr. vyj. neurčitosť spôsobu so záporným citovým hodnotením, bohvieako: nemal sa tam k.

ktovieaký zám. neurč. hovor. expr. vyj. neurčitosť vlastnosti so záporným citovým hodnotením, bohvieaký: necítil k-ú radosť

ktoviečo zám. neurč. hovor. expr. vyj. neurčitosť veci so záporným citovým hodnotením, bohviečo: namýšľa si o sebe k. (neoprávnene) veľa