Význam slova "zvon" v Krátkom slovníku slovenského jazyka

zvon -a m.

1. kovový nástroj kužeľovitého tvaru, kt. vydáva zvuk pri nárazoch srdca na jeho steny: kostolné z-y;
hlas, hlahol z-a;
z-y vyzváňajú

2. niečo podobné tomuto nástroju: prikryť jedlo skleným z-om;
potápačský z.;
gumený z. nástroj na čistenie zapchatého odtoku;
sukňa do z-a šikmo strihaná

● hlas ako z. silný, zvučný;
srdce ako z. zdravé;
srdce mu bije ako z. prudko;

zvonár -a m.

1. kto vyrába zvony

2. kto má na starosti zvonenie (na kostolných zvonoch);

zvonárik -a mn. -ovia m. zdrob.

zvonárka -y -rok ž.;

zvonársky príd.: z. majster;

zvonárstvo -a s. zvonárske remeslo;

zvonček -a m.

1. zdrob. k zvon(ec)

2. rastlina so zvoncovitými kvetmi, bot. Campanula;

zvončekovitý príd. kt. má podobu zvončeka: z. kvet

zvončekový príd.

zvoncovito prísl.

zvoncovitý príd. kt. má podobu zvonca: z-é kvety, okvetie;
archeol. kultúra z-ých pohárov;

zvoncový príd.;

zvonec -nca m.

1. zdrob. k zvon

2. menší predmet podobný zvonu použ. na zvukové signály, spiežovec: kravský z., plechový, liaty z.

3. (zložitejší) signálny mechanizmus na zvonenie: elektrický z.;

zvonica -e -níc ž. vežovitá stavba, v kt. sú zavesené zvony: obecná, drevená z.;

zvonička -y -čiek ž. zdrob.

opak. zvonievať -a

zvoniť nedok.

1. (o zvone, zvonci, zvončeku ap.) vydávať zvonivý zvuk, vyzváňať; cengať: kostolné zvony z-ia;
telefón, zvonček pri dverách z-í

2. spôsobovať, aby zvon(ec), zvonček vydával zvuk, vyzváňať; cengať: ovce z-ia zvoncami;
z. pri bráne

3. rozozvučaním zvon(c)a, zvončeka signalizovať: z. poludnie, z. na obed, na prestávku, z. na poplach;
umieračik z-í;
neos. z-í (v škole) je začiatok, koniec vyučovacej hodiny

4. (o kovovom, sklenom predmete) vydávať zvonivý zvuk, cengať, štrngať: mince, poháre z-ia

5. spôsobovať zvonivý zvuk: z. príborom

6. (o hlase, smiechu ap.) zvonivo, zvučne znieť, zvučať: hlas jej príjemne z-l;
neos. z-í mu v uchu;

zvonivo prísl.: z. sa smiať

zvonivý príd.

1. kt. znie čisto, jasne, zvučne, jasný, zvučný: z. hlas, smiech, zvuk

2. kt. pri náraze vydáva jasný (kovový) zvuk: z. peniaz;

zvonka, zvonku prísl.

1. smerom z vonkajšieho priestoru, op. z(v)nútra: z. sa ozýva smiech

2. z priestoru, z územia, kt. je mimo dačoho, op. z(v)nútra: zasahovanie, pomoc z.;
nebezpečenstvo, vplyvy z.

3. z vonkajšej strany, na povrchu, op. z(v)nútra: vybieliť dom z., zaklopať na okno z.

zvonkať nedok. expr. zvoniť (význ. 2, 4, 5): ovce z-li zvoncami;
z-nie spiežovcov

zvonohra, zvonkohra -y -hier ž. krátka melódia zahratá na zvon(ček)och; súbor zvon(ček)ov na zahratie takejto melódie

zvonovec -vca m. huba majúca zvoncovito klenutý klobúk, bot. Entoloma: z. veľký (olovový) prudko jedovatý druh tejto huby

zvonovito prísl.

zvonovitý príd. kt. má podobu zvona: z. záhyb;

zvonový príd.

1. k zvon: z. povraz;
z-é šaty

2. zvučný (význ. 1), jasný: z. hlas;