Význam slova "zvuk" v Krátkom slovníku slovenského jazyka

zvuk -u m.

1. mechanické vlnenie hmotného prostredia vnímateľné sluchom: jasný, prenikavý z., neartikulovaný z., z. trúbky, sirény;
vydávať z-y;
husle majú dobrý z.

2. povesť (význ. 3), meno: mať dobrý, zlý z. (vo verejnosti);
výrobky sklárov majú za hranicami z.;

zvukár -a m. hovor. zvukový technik;

zvukárka -y -rok ž.;

zvukársky príd.

zvukomaľba -y -lieb ž. napodobnenie (prír.) zvuku obyč. na dosiahnutie est. účinku v literatúre, hudbe, onomatopoja;

zvukomalebne prísl.;

zvukomalebnosť -i ž.

zvukomalebný príd.: z-á inštrumentácia;
z-é slovo onomatopoja;

zvukomer -a/-u L -e mn. -y m. prístroj na meranie zvuku

zvukotesne prísl.;

zvukotesnosť -i ž.

zvukotesný príd. neprepúšťajúci zvuk: z-á kabína, izolácia, z-é dvere;

zvukovo prísl.;

zvukovod -u m. anat. rúrka na prívod zvukových vĺn k ušnému bubienku: vnútorný z.

zvukovosť -i ž.

zvukový príd. k 1: z. signál, z-á vlna, izolácia;
z. technik zabezpečujúci prenos zvuku;
z-á stránka jazyka;
z. film ozvučený, op. nemý;

prízvuk -u m.

1. silové zvýraznenie slabiky al. tónu; jeho grafické znázornenie: slovný, vetný p.;
dať p. na prvú slabiku

2. náznak, odtieň, nádych: ironický, veliteľský p.

3. charakteristický (a príznakový) spôsob hovorenia: hovorí s francúzskym, nosovým p-om;

súzvuk -u m. súčasné (harmonické) znenie niekoľkých tónov, zvukov, harmónia: s. hlasov, hudobných nástrojov;