Význam slova "meno" v Krátkom slovníku slovenského jazyka

meno -a mien s.

1. slovné označenie niekoho, niečoho, pomenovanie, názov: osobné m. meno a priezvisko;
krstné (rodné) m. prijaté pri krste (zápise);
miestne m.;
poznať niekoho iba podľa m-a nie osobne;
gram. → podstatné, → prídavné m.;

2. (dobrá) povesť, vážnosť: kaziť niekomu dobré m.

3. hovor. meniny: blahoželať niekomu na m., na m-a

● → nazvať (veci) pravým m-om;
nemôcť → prísť na m. niekomu;

menoslov -u m. zoznam mien: m. žiakov, účastníkov podujatia;
zostaviť, napísať m.

menovať nedok. i dok.

1. uvádzať, uviesť menom; označovať, označiť menom: m. niekoho na prvom mieste;
m. mestá;
admin. všetci m-ní (účastníci) nech sa hneď hlásia

2. iba nedok. kniž. volať, nazývať: m. veci pravým menom

3. vhodnejšie vymenúvať, vymenovať: m. niekoho za predsedu;
dostať m-nie vymenovanie;

menovateľ G a A -a D -u/-ovi L -i mn. N -e/-ia A -e/-ov m. mat. číslo pod zlomkovou čiarou, op. čitateľ;
mať spoločného m-a i pren. základ;
uviesť na spoločného m-a i fraz. zjednotiť

menovec -vca m. kto má s niekým rovnaké meno: v triede má m-a;

menovite prísl.

1. podľa mena: uviesť všetkých m.

2. zastar. najmä, hlavne, predovšetkým

menovitý príd. odb. zodpovedajúci číselným údajom: m-é napätie na kt. bolo elektr. zariadenie konštruované (nominálne);
m-á hodnota nominálna;
tech. m. výkon normálny;

menovka -y -viek ž. štítok s menom: schránky s m-mi

menovkyňa -e -kýň ž.

menový príd.: m-á jednotka;
m-á rozluka rozdelenie býv. česko-slovenskej meny

prímeno -a -men s. ďalšie meno pridané k priezvisku

zámeno -a -men s. lingv. slovný druh, kt. nepomenúva predmety, javy, lež na ne všeobecne (po)ukazuje: osobné, ukazovacie, neurčité z.;