Význam slova "meno" v Krátkom slovníku slovenského jazyka

nájdených 10 výsledkov (1 strana)

  • meno -a mien s.

    1. slovné označenie niekoho, niečoho, pomenovanie, názov: osobné m. meno a priezvisko;
    krstné (rodné) m. prijaté pri krste (zápise);
    miestne m.;
    poznať niekoho iba podľa m-a nie osobne;
    gram. → podstatné, → prídavné m.;

    2. (dobrá) povesť, vážnosť: kaziť niekomu dobré m.

    3. hovor. meniny: blahoželať niekomu na m., na m-a

    nazvať (veci) pravým m-om;
    nemôcť → prísť na m. niekomu;

  • menoslov -u m. zoznam mien: m. žiakov, účastníkov podujatia;
    zostaviť, napísať m.

  • menovať nedok. i dok.

    1. uvádzať, uviesť menom; označovať, označiť menom: m. niekoho na prvom mieste;
    m. mestá;
    admin. všetci m-ní (účastníci) nech sa hneď hlásia

    2. iba nedok. kniž. volať, nazývať: m. veci pravým menom

    3. vhodnejšie vymenúvať, vymenovať: m. niekoho za predsedu;
    dostať m-nie vymenovanie;

  • menovateľ G a A -a D -u/-ovi L -i mn. N -e/-ia A -e/-ov m. mat. číslo pod zlomkovou čiarou, op. čitateľ;
    mať spoločného m-a i pren. základ;
    uviesť na spoločného m-a i fraz. zjednotiť

  • menovec -vca m. kto má s niekým rovnaké meno: v triede má m-a;

  • menovite prísl.

    1. podľa mena: uviesť všetkých m.

    2. zastar. najmä, hlavne, predovšetkým

  • menovitý príd. odb. zodpovedajúci číselným údajom: m-é napätie na kt. bolo elektr. zariadenie konštruované (nominálne);
    m-á hodnota nominálna;
    tech. m. výkon normálny;

  • menovka -y -viek ž. štítok s menom: schránky s m-mi

  • menovkyňa -e -kýň ž.

  • menový príd.: m-á jednotka;
    m-á rozluka rozdelenie býv. česko-slovenskej meny

copyright © Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV