Synonymá slova "hovor" v Synonymickom slovníku slovenčiny

nájdených 21 výsledkov (1 strana)

  • hovor 1. p. rozhovor 2. p. telefonát


    rozhovor zhováranie sa dvoch al. viacerých osôb: mať s niekým vážny rozhovorhovor: tichý, veselý hovor; telefonický hovorreč: dať sa s niekým do rečidialóg: nadviazať dialógvrava (rozhovor viacerých ľudí): živá vrava utíchlabeseda (neoficiálny rozhovor): zastaviť sa u suseda na besedudebatadiskusiarozprava (slovná výmena názorov o istej veci): rušná, živá debata, diskusia; zapojiť sa do debaty, do diskusie; rozprava o návrhu zákonadišputazastar. dišputácia (odborný rozhovor): filozofická dišputa, stredoveké dišputácierokovanie (oficiálne radenie sa): obchodné rokovaniehovor. diškurz: ísť k priateľke na diškurzkonverzácia: spoločenská konverzáciainterview (rozhovor publicistu s významnou osobou určený na zverejnenie): poskytnúť interviewpohovor (rozhovor, ktorého cieľom je zistiť niečie vedomosti, názory a pod.): prijímací pohovorzastar.: rozhovorkarozprávka: zamiešať sa do rozhovorky, do rozprávkyzried. zhovorka (Zelinová)expr. džavot (živý, bezstarostný rozhovor): džavot detíexpr. vravot (Vajanský)expr. zried. vravor (Kukučín)pren. hovor. pejor. gagot (nesúvislý hovor skupiny ľudí, najmä detí a žien)


    telefonát telefonické spojenie • hovor. telefón: máte u nás telefonát, telefónhovor: medzimestský hovor


    hovorca kto hovorí za niekoho, za istú skupinu a jej vec: hovorca vládytlmočník: tlmočník politickej stranyzástupcapredstaviteľtlačový tajomníktlačový poradca: tlačový tajomník prezidenta


    splnomocnenec kto je poverený konať v mene niekoho: osobitný splnomocnenec prezidentapráv. zmocnenec: zmocnenec vlády, vojenský zmocneneczastar. plnomocník: obchodný plnomocníktlmočníkhovorca (kto je poverený hovoriť v mene niekoho): hovorca predsedu vládypráv. mandatár


    zástupca 1. kto niekoho zastupuje: zástupca riaditeľanámestník (zástupca vyššej funkcie): námestník ministranáhradníknáhrada (osoba majúca niekoho nahradiť, zastúpiť): mať v práci náhradníka, poslať za seba náhraduzastar.: zastupiteľzástupníkkniž. substitút (Mráz)

    2. kto vystupuje v niečom mene: zástupcovia politických strán a hnutípredstaviteľ: predstavitelia mestareprezentant: na konferencii sa zúčastnili reprezentanti všetkých štátovdelegát (vyslaný zástupca): zvoliť delegátov na konferenciuposlanec (volený zástupca občanov): poslanci NR SRhist. ablegát (volený zástupca v Rakúsko-Uhorsku) • hovorca (kto hovorí v mene iného): hovorca prezidentatlmočník: tlmočník ministravyslanec (diplomatický zástupca štátu) • veľvyslanec (najvyšší diplomatický zástupca štátu) • konzul (diplomatický zástupca štátu na nižšej úrovni) • chargé d'affaires [vysl. šaržé dafér] (diplomatický zástupca dočasne poverený vedením zastupiteľského úradu) • nuncius (diplomatický zástupca Vatikánu) • cirk. legát: pápežský legátsplnomocnenec (kto je poverený konať v mene niekoho): vymenovať za splnomocnencapráv. zmocnenec: vojenský zmocnenec

    3. kto, čo reprezentuje celok, do ktorého patrí: významný zástupca nového umeleckého smerupredstaviteľ: predstavitelia literárnej modernyreprezentant: reprezentanti vedy


    hovorený p. ústny


    ústny vyjadrený ústne (op. písomný) • hovorený: ústny, hovorený prejavnepísaný (op. písaný) • odb. orálnyrečovýslovný: rečový, slovný dohovor


    vraj odkazuje na situáciu al. na kontext a uvádza reprodukovanú výpoveď niekoho iného • údajne: vraj, údajne sa vrátil už včeravraví sa, žehovorí sa, ževravia, žehovoria, že: vraví sa, hovorí sa, vravia, že bude tuhá zimaže: Že sa už vrátil?


    hovoriť 1. vyjadrovať myšlienky rečou; rečou dávať na vedomie (op. mlčať) • vravieť: hovoriť, vravieť nahlas, rozumne; hovoriť, vravieť o deťochrozprávaťhovor. vyprávať (hovoriť v dlhšom časovom rozpätí): rozprávať o svojich zážitkochvykladaťrozkladať (zoširoka, vysvetľujúco): vykladá, rozkladá svoje plányexpr.: roztriasaťpretriasaťpremieľaťrozvlačovať (zdĺhavo, podrobne) • hovor. rozširovať sašíriť sa (obšírne): netreba sa o veci už viac rozširovať; je zbytočné viac sa o tom šíriťkraj. povedať: ľudia povedajú všeličopovrávať (si): mnohí povrávajú, že bude zlenár. trizniť (Hviezdoslav)expr. hútoriť (obyč. veľa) • hovor. žart. hutoriť (východoslovenským nárečím) • kniž. zastar. sloviť (Škultéty)kniž. zastar. vetiťodriekať (mechanicky, monotónne) • oznamovať (dávať na vedomie istú správu) • komunikovať (byť v spojení rečou): nekomunikujem s kolegyňou už týždeňrečniťexpr. zried. rečinkovať (mať, držať reč al. expr. plano hovoriť): reční už pol hodiny; iba sa pilo a plano rečinkovalohrub. papuľovať: papuľuje, hoci sa ho nik nespytujeexpr. húsťhovor. expr.: hustiťtrúbiťvtĺkať (niečo do niekoho; neprestajne, nástojčivo hovoriť): celý večer hudie svoje; hustiť, vtĺkať žiakom poučkuexpr.: vrčaťsipieťsyčať (zlostne, sipľavo hovoriť) • expr.: štekaťbrechaťprskať (zlostne, jedovato hovoriť) • expr. sekať (ostro, trhane hovoriť) • expr.: mlieťrapotaťrapkaťsypaťsúkaťmrviť (rýchlo, veľa a obyč. aj hlasno hovoriť): melie, rapoce, sype jedno cez druhé; rýchlo mrví slováexpr.: trkotaťdrkotaťmrkotaťgagotať (hovoriť veľa, rýchlo, často o zbytočnostiach) • jazyčiť (veľa rozprávať) • rozťahovaťslabikovať (pomaly hovoriť): rozťahovať odpoveď, slabikovať slováexpr.: hlaholiťšveholiťhrkútaťševeliťštebotaťšvitoriťdžavotať (hovoriť jemným, príjemným hlasom): hlaholiť, hrkútať nežným hlasom; na ulici štebocú, džavocú detispievať (spevavo hovoriť) • šepkaťšeptaťšuškaťexpr. šepotaťhovor. expr. šušotaťexpr.: šušúkaťšepoliťšipoliť (hovoriť potichu, pošepky al. tajnostkársky): dievčence si čosi šepkajú, šušocú, šepolia do uchaexpr.: šomraťšamotiťšemotiťšemoniť (potichu a nezrozumiteľne hovoriť) • expr.: hundraťmrmlaťmrmotaťmumraťbrblaťbručaťdudraťdudlať (nezreteľne hovoriť): nevieme, čo si dedko stále hundre, mrmle, dudreexpr.: huhlaťhuhňaťfufnaťchuchmaťchuchňať (hovoriť nosom): huhle, chuchme čosi nádchovým hlasomdrmoliť (nezrozumiteľne, zmätene hovoriť) • expr. habkaťjachtaťhovor. koktať (neisto, trhavo, zajakavo hovoriť): habká, jachce, kokce niečo o svojej nevineexpr.: brbtaťbrbotaťhatlaťbľabotať (chybne, nezreteľne, nesúvisle hovoriť) • expr.: táraťtrepaťtliapaťtrieskaťplieskaťbaláchaťbúchaťkvákať (nepremyslene, nemúdro a obyč. veľa al. zbytočne hovoriť): stále iba tára, trepe, kváka, ale nepomôžehrub. drístaťsubšt.: kecať • valiť: čo to drístate, keciate, valíte, veď to nie je pravdaexpr.: pliesťmotať (hovoriť bez zmyslu) • expr.: repetiťrepentiť: Čo repetí tá stará?hovor. expr.: remziťremzať (nejasne hovoriť) • hovor. expr.: ľapotaťľaptať (hovoriť nezmysly) • hovor. expr.: šepletiťtaľafatkovaťpejor. haraburdiť (hovoriť daromnice) • hovor. expr.: handrkovaťhandrboliť (hovoriť nezrozumiteľne, často cudzím jazykom)

    porov. aj kričať 1

    2. p. svedčiť2 2 3. p. nazývať


    nazývať používať meno niekoho, niečoho • volať: tieto rastliny nazývame teplomilné; volali ho starýhovoriť: hovorili jej babkapomenúvaťtitulovať (obyč. ako oslovenie): pomenúvali ho po mene; titulovali ho pán docentkniž.: menovaťzvať: vrch zvaný Stoh; vedel menovať veci pravým menomprezývať (používať prezývku): prezývali ho Uchom


    povrávať (si) 1. šíriť reči (často potichu, nie verejne) • rozprávaťhovoriťvravieť: ľudia povrávajú, rozprávajú, že zdražie benzín; povráva sa, hovorí sa, vraví sa, že vláda padnešíriť sarozširovať sa (neos.): šíri sa, rozširuje sa, povráva sa, že…šuškaťšepkať (neos.): všeličo sa o nej šušká, šepkáexpr. šušúkať: ľudia si o prípade veľmi dlho šušúkali

    2. vravieť si niečo pre seba al. s niekým tlmeným, nezrozumiteľným hlasom • šepkať (si)šuškať (si): nahnevaná si povráva, šepká, šušká slová vzdoruexpr.: šepotaťšušúkať: šepocú si do ucha nežné slová; dievčence si čosi v kúte šušúkajúhovor. expr. šušotať: chodí po dome a ustavične si čosi šušoceexpr.: mrmlaťmrmotaťmumlaťmumraťhundraťšomraťbrblaťdudrať (nezrozumiteľne): nezaplatím nič – mrmle, mrmoce, šomre si otecexpr.: šemotiťšamotiťšemoniť: šemotiť si, šamotiť si niečo pod nos


    svedčiť2 1. vypovedať pred súdom ako svedok • vypovedaťbyť svedkom: svedčil, vypovedal v prospech obžalovaného; je svedkom na súdnom konanívydať svedectvo (o niekom)

    2. stávať sa dôkazom niečoho, poskytovať dôkaz o niečom pravdepodobnom • nasviedčaťnasvedčovať: všetko svedčilo o tom, nasviedčalo tomu, že situácia sa zlepšídosviedčaťdosvedčovaťdokazovať (byť dôkazom): to dokazuje jeho nevinunaznačovať (stávať sa nepriamym dôkazom): zariadenie domu naznačovalo, aký bol majiteľkin vkusprezrádzať (dávať najavo): výraz tváre prezrádzal spokojnosť, svedčil o spokojnostiukazovať: jeho správanie ukazuje na dobrú vôľu zmieriť sahovoriť: výsledky hovoria za nás

    3. p. súhlasiť 1 4. p. tvrdiť


    karhať prísne napomínať niekoho za nesprávne konanie • hrešiť: rodičia karhajú, hrešia synavyčítaťdohovárať (karhať miernejším spôsobom): vyčíta mu ľahostajnosť; dohovára mu, že nesplnil sľubnapomínať (mierne karhať) • expr.: krstiťmydliťharušiťharusiťhovor. zastar. štrôfaťzried. hriakaťsubšt. pucovať: krstí, mydlí deti, že narobili neporiadokmentorovaťpoúčať (často nevhodným spôsobom nabádať k dobrému správaniu) • trestať (napomínaním uložiť trest): karhá, trestá ho za neposlušnosťpranierovať (verejne karhať): pranierujú ich za chybyfraz. expr.: hovoriť do dušečistiť niekomu hlavufraz. kniž. čítať niekomu levitynespis. kárať


    tárať expr. nepremyslene, nerozvážne, obyč. veľa a zbytočne hovoriť • expr.: trepaťtliapaťtrieskaťplieskaťbúchaťkvákaťhrub. drístať: tára, trepe hlúposti; trieska, plieska, búcha do sveta; ustavične kváka o tom istom; drísta samé hlúpostiexpr.: pliesťmotať (bez zmyslu): Čo toľko pletieš, moceš?expr.: mlieťtrkotaťdrkotaťrapotať (rýchlo, obyč. mechanicky, bez hlbšieho zmyslu): mleli, trkotali o bezvýznamných veciachpejor. jazyčiť (veľa, zle rozprávať o niekom) • hovor. expr.: repetiťrependiťklebetiť: ženy po celý čas repetili, rependili, klebetili o deťochexpr.: bľabotaťľapotaťľaptať: je to iba prázdne bľabotanie; ustavične ľap(o)ce o dačomhovor. expr.: šepletiťtaľafatkovaťpejor. haraburdiť (tárať o daromniciach): niečo šepletila, taľafatkovala, haraburdila s kamarátkouexpr.: baláchaťbalušiť (táraním vyvolávať zmätok): balácha, baluší do svetaexpr.: brblaťbrbotaťfrfotať: Prestaňte už frfotať!subšt.: kecať • valiť: nehodno mu veriť, to iba valífraz.: strieľať/hovoriť dve na trihovoriť, čo slina na jazyk donesiepúšťať si ústa/jazyk na prechádzku/na špacírkumlátiť prázdnu slamu


    hovorný p. zhovorčivý


    veľavravný 1. veľa a zbytočne rozprávajúci • mnohovravný: veľavravný, mnohovravný človekrozvravený: rozvravená ženazhovorčivýzvravnýhovorný (ktorý sa rád zhovára): zhovorčivá, zvravná susedazried. rečnýexpr. utáraný: utáraný starecexpr. táravý: táravé jazyčniceexpr.: bľabotavýrapotavý: rapotavá susedapejor. ľapotavýsubšt. ukecaný

    p. aj výrečný 1

    2. veľa naznačujúci, sľubujúci • mnohovravný: veľavravný, mnohovravný úsmevmnohoznačnýveľaznačný: mnohoznačný, veľaznačný pohľadvýznamnýveľavýznamnýmnohovýznamnýmnohovýznamový: významné, veľavýznamné, mnohovýznamné gestomnohosľubnýveľasľubnýnádejný: veľasľubný, nádejný začiatok

    p. aj významný 3


    výrečný 1. ktorý pohotovo, plynne, presvedčivo, rád hovorí: výrečný advokátzhovorčivývravnýhovornýzried. zvravnýrečnivýrečný (ktorý rád rozpráva): naša suseda je veľmi zhovorčivá, vravná, hovorná, zvravnákniž. zlatoústy (ktorý hovorí príťažlivo a presvedčivo): zlatoústy kazateľveľavravnýmnohovravnýrozvravenýexpr.: táravýutáraný (zbytočne a veľa rozprávajúci): veľavravné, mnohovravné ženy; táravé, utárané jazyčnicekniž. elokventný

    2. p. presvedčivý, významný 1, 3, výrazný 2


    zhovorčivý ktorý rád rozpráva • hovornývravnýzvravný (op. mlčanlivý): má zhovorčivú, hovornú ženukomunikatívny (ktorý rád a ľahko komunikuje; op. nekomunikatívny): komunikatívny typ človekaexpr.: radorečnýradovravný: radorečný muž je výnimkouvýrečný (ktorý plynne a pohotovo rozpráva) • zried.: rečnýrečnivý: výrečný rozprávač, prednášateľveľavravnýmnohovravný (ktorý veľa rozpráva, obyč. zbytočne): mnohovravná sekretárka


    hovorový lingv. typický pre bežné vyjadrovanie, prejavy; týkajúci sa tej vrstvy spisovného jazyka, ktorá sa používa pri bežnom, nie oficiálnom dorozumievaní: hovorová rečbežnýneoficiálny: hovorové, bežné slová; neoficiálne prostriedkykonverzačný: hovorový, konverzačný štýl (štýl súkromného styku charakteristický ústnosťou) • pren. kuchynský: kuchynská reč


copyright © Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV