Význam slova "spoloã ã ã nã ã ã" v Krátkom slovníku slovenského jazyka

spoločník -a mn. -ci m.

1. kto koná niečo spoločne s niekým: s. zo školských lavíc, s. vo vlaku;
byť niekomu s-om;
expr. čertov s. zlý človek

2. kto má fin. al. inú účasť v podnikaní: obchodný s., s. firmy

3. kto je zručný v spoloč. zábave: znamenitý, duchaplný s.;
byť dobrým s-om;

spoločný príd.

1. patriaci dvom al. viacerým, príp. všetkým jednotlivcom: s. známy, s. byt, s-á anténa;
s. štát, s-é vlastníctvo

2. rovnaký u dvoch al. viacerých jednotlivcov: s. znak, s-é záľuby, spomienky;
mat. previesť na s-ého menovateľa i pren. nájsť niečo zhodné;
s tým nemám nič s-é a) to mi je cudzie b) to sa ma netýka

3. konaný, využívaný ap. dvoma al. viacerými jednotlivcami, kolektívny, op. individuálny: s. boj, s-é ubytovanie;
dosiahnuť niečo s-ou prácou

● nájsť s-ú reč dohodnúť sa;